SLOVENSKÝ SPRIEVODCA PO NÁRODNO

SLOVENSKÝ SPRIEVODCA PO NÁRODNOM CINTORÍNE V MARTINE

O histórii slovenského národa sa v minulom storočí popísalo veľa. Veľké historické chvíle nášho národa a jeho boj za národnú slobodu sa stali stredobodom záujmu historikov, ale i samotných účastníkov týchto dianí. Dnes poznáme vlastné životopisy národných buditeľov, ktorí mali v národnom živote iné miesto a inú úlohu a tak sa ich osobné zážitky stali kamienkami mozaiky poznania našej národnej minulosti. Hroby s pomníkmi sú jednými z najtrvalejších pamiatok na významných národovcov a dnes sú aj predmetom štátnej pamiatkovej starostlivosti. Sú po celom Slovensku. Je však niekoľko miest, kde je koncentrácia takýchto pamätných objektov. Je to najmä martinský cintorín, ktorý je výnimočný tým, že tu odpočívajú mnohé významné osobnosti z obdobia nášho národného obrodenia a boja za národnú slobodu. Martin ich pritiahol, keď sa stal centrom a východiskom týchto snažení. Múzeum „in situ“ predstavuje osobnosti slovenskej literatúry, umenia, jazykovedy, publicistiky, knižnej kultúry, ochotníckeho divadla, ale aj politiky pochované na tomto cintoríne od roku l866 do roku 2003.

Martin sa zaraďuje medzi málo miest, ktoré majú takú bohatú kultúrnu minulosť. Zástoj Martina v časoch rodiaceho sa boja za národnú slobodu je dobre známy. Napĺňali ho spolky Matica slovenská, Živena, Muzeálna slovenská spoločnosť, Slovenský spevokol, Kníhtlačiarsky účastinársky spolok, slovenské vydavateľstvá i redakcie. V Martine vychádzali i Národné noviny a mala tu sídlo Slovenská sporiteľňa. Kultúrny a politický ruch priťahoval významné osobnosti národného života a v tomto prostredí rástli aj nadšení národovci, z ktorých sú mnohí pochovaní na martinskom cintoríne.

VÝVOJ MESTSKÉHO CINTORÍNA DO JEHO VYHLÁSENIA ZA NÁRODNÚ KULTÚRNU PAMIATKU

Popri Matici slovenskej, Slovenskej národnej knižnici a Slovenskom národnom literárnom múzeu, je jedným z najnavštevovanejších miest Martina práve Národný cintorín (ďalej len NC). Tak, ako mesto, v ktorom sa nachádza, i on má medzi pamiatkami našej národnej histórie výnimočné postavenie. V priebehu viacerých desaťročí sa stal miestom posledného odpočinku mnohých osobností celonárodného i regionálneho významu.

Národný cintorín v Martine nezískal svoje pomenovanie úradným dekrétom. Čím je dnes pre náš národ, stával sa postupne a má svoju históriu, ktorá súvisí s Martinom. Cintorín je situovaný na návrší neďaleko katolíckeho kostola, okolo ktorého sa pôvodne rozprestieral cintorín z čias Veľkej Moravy. Jeho založenie súviselo s osvietenskými reformami Márie Terézie. Kráľovská miestodržiteľská rada roku l778 nariadila zakladať nové cintoríny mimo zastavaných častí obcí a miest. V dôsledku toho sa staré cintoríny, rozprestierajúce sa zvyčajne okolo kostolov, premiestnili za obce a mestá. Tak sa stalo aj v Martine. V roku l785 vykonali v Turčianskej stolici súpis cintorínov a krýpt, z ktorého sa dozvedáme, že nový cintorín v Martine založili pred piatimi rokmi, a toto je vlastne prvý údaj o jeho existencii.

Cintorín bol obecný. O prvých desaťročiach jeho existencie nemáme doklady a nezachovali sa ani náhrobníky z konca 18. a začiatku 19. storočia. Vtedy ešte nebolo na vidieku bežným a rozšíreným zvykom označovať hroby kamennými pomníkmi. Drevené i železné kríže neodolali zubu času. Podľa tradície najstarším zachovaným kamenným náhrobníkom je náhrobník farbiarskeho majstra Samuela Lilgeho, ktorý zomrel v roku 1847. Asi o desaťročie mladšie sú viaceré liatinové kríže na hroboch rodín Švehlovcov a Šimkovcov. Cintorín nebol spočiatku ohradený, alebo len provizórne. Až roku l860 postavili bránu a v roku l876 ho ohradili kamenným oplotením. Túto prvú úpravu cintorína opísal v rodinnej modlitebnej knižke Spasiteľný poklad roku 1888 martinský richtár Andrej Švehla pod názvom Puvod cinterína Sv. Martinského takto:

„Do roku 1858 bol v zlom stave, tak sa každý nábožný kresťan citom lútostivým pohnutý bol. Než Božím rízením sa stalo roku 1858 mesiaci septembri prišla strašná búrka a nadvečia v doline Velkej a Malej Fatry, že sa oblak pretrhol. Voda všetka veliké skaly pres doliny nahnala, a tolkú zásobu, že dosť bolo na obmurovania celého cintorína. Keď sa stalo, ja ako na ten čas richtár, zvolat som dal celé mesto a som urobil dojímavý návrh, hovoriac, že aby si každý k srdcu pripustil, že zvedča sme, ktorí máme rodičov, bratov, sestry, manželky, manželov, dietky ta odočívajúcich. Týchto sme povinní uctiti a že i pre nás miesto časného odpočinku pripravíme. A keď už máme spôsob, len treba chuť, dobrá vôľa a spoločné sily. Tak s velikou ochotou a radosťou jednohlasne sa prijal. Skália sa pres zimu doviezlo, na jar 1860 sa obmuroval, áno lipami vysadil. Vše sa stalo podla mojej usilovnosti a ochoty. Teraz je okrášlený utešenima pomníky a je tak ozdobený, že každý kdo príde dnu, zaujme ho cit nábožnosti, jako by prišel do nejakej svatine.

Cinter má i základinu. Kto si miesto volí pochovaňá, ten zaplatí 2 zlaté do kasy. Aj je už pekný kapitál uložený.

Toto všetko som na pamiatku opísal, aby moji nápadníci vedeli v jakých časoch som žil tak velké roky a čo som za 27 rokov jako richtár Sv.martinský vykonal a skúsil, a jak mesto pokročilo z chudoby a kde stojí terajšieho času a kde príde pri božskej pomoci.

Sv.Martine dna 27. febr. 1888 Andrej Švehla.“

Martinský zastupiteľský zbor v roku 1877 poveril Andreja Švehlu vypracovať prvý cintorínsky poriadok. Dovtedy sa pochovávalo živelne. Na prelome storočí bol cintorín už zaplnený, a preto ho rozšírili do dnešnej veľkosti. Veľkú vážnosť nadobudol v čase, keď tu bol pochovaný prvý podpredseda Matice slovenskej Karol Kuzmány v roku l866. Boli vypracované viaceré návrhy na jeho úpravu, ale zvyčajne realizácia skončila pre nedostatok finančných prostriedkov. V roku 1931 to bol podnet Matice slovenskej na rozsiahlejšie úpravy a ako autora projektu navrhli architekta Dušana Jurkoviča. Projekt sa nerealizoval a k úprave cintorína nedošlo. Významnejšia úprava sa uskutočnila po druhej svetovej vojne v roku l945. Predná časť objektu bola upravená tak, že niektoré hroby boli zlikvidované, iné prevezené a preskupené.

Týmito úpravami bol poverený sochár Fraňo Štefunko, v tom čase vedúci technickej kancelárie mesta. Správu cintorína vykonávalo mesto a dozorom nad jeho úpravami poverili Fraňa Štefunku a jeho manželku Angelu.

V roku l961 pribudol do zoznamu národných kultúrnych pamiatok aj cintorín národných buditeľov v Martine, ako výslednica snaženia mesta zachrániť kultúrne pamiatky.

Pri prechádzke po Národnom cintoríne si uvedomujeme, že tu našlo miesto svojho posledného odpočinku veľa vedúcich osobností národného hnutia, kultúrneho, spoločenského i hospodárskeho života, ktoré sa do Martina prisťahovali najmä po založení Matice slovenskej v roku 1863. Martin sa stal strediskom národného hnutia. Boli sem však prevezené významné osobnosti z rôznych kútov Slovenska ale i z ďalekej Argentíny, či Spojených štátov amerických. Sú tu však viaceré generácie starých martinských rodín, ktoré obetovali finančné prostriedky i prácu vlastných rúk, aby postavili prvé budovy Matice slovenskej, Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, Národného domu či Slovenského národného múzea. Podporovali slovenskú tlač a organizovali augustové slávnosti, čím vytvárali nenahraditeľné a potrebné kultúrne zázemie národného hnutia poslednej tretiny l9. a začiatku 20.storočia. Nájdeme tu však aj hroby viacerých, dnes už zabudnutých dobrovoľníkov z roku l848-1849, či martinských mešťanov, ktorí v roku l846 podpísali osvedčenie za slovenčinu. Ďalej hroby farárov a učiteľov, ktorí vychovali viac generácií národne uvedomelých Slovákov a spoluzakladateľov ako aj predstaviteľov viacerých kultúrnych a spoločenských spolkov, ktoré organizovali národný život.

Národný cintorín je rozdelený do šiestich sektorov A, B, C, D, E, F. Tieto sektory rozdeľujú dva chodníky v tvare V a tieto pretínajú dva chodníky sever – juh.

Vstupujeme na miesto, ktoré je posledným odpočinkom osobností Slovákov.

Cestičky lemujú vyše storočné lipy, ktoré vytvárajú zvláštnu atmosféru. Na vstupnej

bráne, ktorá je dielom martinského kováča, je umiestnená tabuľa „Národný cintorín,

národná kulútna pamiatka.“ Za ňou sa nachádzajú chodníky, ktoré sú v tvare V.

V trojuholníku zelene sú dva zujúmavé pomníky, ktoré sú dielom martinského sochára

Fraňa Štefunku: richtár mesta Martina Igor Thurzo a mestský hasič Miloslav Schmidt.

Za týmito hrobami sa vypína biela dominantná hrobka Karola Kuzmányho, spisovateľa, cirkevného hodnostára, kultúrneho pracovníka a podpredsedu Matice slovenskej. Bol autorom kázní, modlitieb a inej náboženskej spisby. Aktívne sa zúčastnil na založení Matice slovenskej, roku l863 sa stal jej prvým podpredsedom a bol členom delegácie k panovníkovi, zaslúžil sa o všestranný rozvoj matičnej činnosti, výrazne prispel k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Patrí k najčinnejším národným buditeľom a jeho život znamenal nepretržitý boj za pravdu a právo. Pochovaný bol na NC v Martine v roku l866. Hrobka Karola Kuzmányho bola v roku 1990 zreštaurovaná podľa pôvodnej fotografie z roku 1867. Po jeho pravej strane je nápadný pomník z červeného kameňa. Je to hrobka rodiny Jesenských. Zora Jesenská, prekladateľka, publicistka, literárna kritička. Popri prekladateľstve sa pokúsila aj o vlastnú literárnu, kritickú a publicistickú tvorbu. Život zasvätila svojmu národu a slovenčine. Svojím umením v konfrontácii s najväčšími výtvormi svetových veľduchov dokazovala, že slovenčila nie je o nič horšia, či chudobnejšia než hocijaký jazyk s dávnou literárnou tradíciou. Venovala sa aj literárnej kritike, esejistike a teórii prekladu. Umrela ako 63 ročná a jej pohreb bol vari jedným z prvých na Slovensku, na ktorom bola účasť občianskou odvahou. Smel sa konať iba v Martine, rozlúčku v Bratislave zakázali.

Svoj sen tu sníva aj Janko Jesenský, básnik, spisovateľ, prekladateľ. Publikoval množstvo besedníc, humoresiek, poviedok a noviel, z ktorých menšiu časť vybral do knihy Malomestské rozprávky. Bol predstaviteľom neskorého realizmu. Do Martina na NC bol prevezený v roku l962. Na mieste, kde stál dom Janka Jesenského je dnes umiestnená pamätná tabuľa a nachádza sa na ulici Janka Jesenskéhol. Autorom pomníka rodiny Jesenských je martinský sochár Fraňo Štefunko.

Od hrobky Karola Kuzmányho sa pustíme smerom na sever, kde je hrob Jána Francisci

Rimavského, ktorý bol politikom, spisovateľom, redaktorom a prekladateľom. Od roku

1872 žil v Martine, a tubol správcomKníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. Literárne bol činný už v kruhu štúrovskej mládeže v Bratislave, neskôr v Levoči. Pod vplyvom J. Kollára začal zbierať ľudové rozprávky, piesne, porekadlá, ktoré vydal pod názvom Slovenské povesti. Rokul861 bol organizátoroma predsedom národného zhromaždenia v Martine, na ktorom prijali Memorandum národa slovenského a predsedom tzv. Stáleho výboru slovenského národného zhromaždenia. Zaslúžil sa o vypracovanie stanova o založenie Matice slovenskej.

Po jeho ľavej strane nás upúta krásny pomník vybudovaný podľa starého slovanského zvyku – rov skál, na ktorých je umiestnený kríž a otvorená kniha s textom :

Vrúcne miloval Božiu prírodu,

nad prírodu starinu

i prítomnosť slovenského národa,

nadovšetko Boha

Tu odpočíva Andrej Kmeť, teológ, vlastivený bádateľ, organizátor vedeckého života.

Epitaf hovorí o živote a diele Andreja Kmeťa.. V Martine sa usadil až v roku 1906.

Bol všestranne orientovanou osobnosťou, venoval sa prírodným disciplínam ako

geológia, mineralógia, paleontológia a osobitne to bola botanika.

Výsledkom jeho výskumnej činnnosti boli objavené viaceré druhy rastlín, z ktorých 40 podľa neho pomenovali. Zostavil unikátny herbár so 72 tisíc jednotkami, pozoruhodného i zo

stredoeurópskeho hľadiska, čím položil základ pre ďalší rozvoj botaniky na Slovensku. Bol známy aj ako folklorista, zbieral a vydával rozprávky, ľudové piesne, povesti, skúmal obyčaje, zvyky, výšivky a čipky. V roku l893 boli schválené stanovy a založená Muzeálna slovenská spoločnosť. Ako organizátor vedeckého života a výskumu sa stal jej predsedom a bol ním až do smrti. Bol členom akadémií v Budapešti, vo Viedni a v Prahe. Autorom pomníka bol martinský architekt BlažejBulla.

Medzi stromami je malá alej, ktorá nás privedie k centrálnemu pomníku z tatranskej žuly, na ktorom si môžeme prečítať text od P. O. Hviezdoslava.

Keď kráčame k tomuto miestu po pravej strane v treťom rade nás upúta sivý pilón, na

ktorom je tabuľka Jako Kráľ a na platni text: „Ber fakľu,zažíhaj svetlá.“ Je to

pomník od slovenského sochára A. Ilečku a architekta P. Peressenyiho. Básnik Janko Kráľ bol prevezený do Martina v roku l942. Bol účastníkom slovenského národného hnutia, členom štúrovskej družiny, dobrovoľníckym kapitánom a neskôr memorandistom, s čím súvisela i jeho publicistická tvorba, ktorou v prelomových obdobiach národných dejín prispieval do slovenskej tlače. Pochovaný bol v Zlatých Moravciach , kde je umiestnený pomník s nápisom „Tu bol pochovaný Janko Kráľ“.

Po pravej strane od Janka Kráľa je pochovaný dramatik a prozaik Július Barč – Ivan.

Patril medzi popredných reprezentantov dramatickej tvorby na Slovensku v medzivojnovom období. Do literatúry vstúpil krátkou prózou v časopise Vesna a sériou fejtónov i kurzívok v Národných novinách. Vydal autobiografický psychologický román Železné ruky. Autorom náhrobníka je sochár F. Štefunko.

Druhým po jeho pravej strane Vás zaujme pomník z tatranskej žuly, kde je pochovaný František Hečko ktorý bol prozaikom, básnikom a publicistom. Bol referentom a redaktorom v Matici slovenskej v Martine, predsedom Zväzu slovenských spisovateľov. Spočiatku písal sociálne motivované básne z dedinského prostredia, ktoré zahrnul do debutu Vysťahovalci. Vrchol jeho tvorby dosiahol román Červené víno a sfilmovaná bola aj Drevená dedina. Autorom pomníka je sochár Fraňo Štefunko.

Po ľavej strane od centrálneho pomníka pod starými tujami odpočíva prozaik,

básnik, estetik a literárny kritik Ján Kalinčiak. Bol tvorcom slovenskej romatnickej

prózy a poézie, estetik formulujúci princípy romantickej literatúry. Bol jedným zo

zakladateľov MS, členom jej výboru i čestným občanom mesta Martina. Udržiaval kontakty s celým slovanským svetom. Zaujímal sa o literatúru a kultúrny život v Čechách, Poľsku, Juhoslávii, ale aj v Rusku a na Ukrajine. Zomrel v Martine slobodný ako 49 ročný .

V prvom rade pokračuje naša prehliadka ku hrobu spisovateľa Martina Kukučína. Bol jedným z najrýdzejších epikov slovenského literárneho realizmu. Akolekár začal svoju profesionálnu dráhu v Selciach na ostrove Brač, kde sa v roku l904 zosobášil s Pericou Didoličovou. Na Brači uverejnil psychologicky prepracovaný román o láske a smrti Dom v stráni. Roku 1928 boli pozostatky Martina Kukučína prevezené z Juhoslávie na Národný cintorín v Martine. Do spoločného hrobu bola v roku 1971 pochovaná aj manželka Perica, rodená Didoličová. Autorom náhrobníka je architekt Dušan Jurkovič.

Po ľavej strane prichádzame ku hrobu jazykovedca, literárneho kritika a historika, prozaika, prekladateľa, publicistu a správcu Matice slovenskej Jozefa Škultéryho. Narodil sa v roku 1853 v Potoku a zomrel v Martine roku 1948. V roku 1919 sa stal správcom Matice slovenskej v Martine. Ťažiskom jeho práce popri redaktorskej práci bola vedecká činnosť, no v oboch burcoval z národného spánku a usiloval o čistotu jazyka. Celým životom ho sprevádzal čistý charakter, silná vôľa, mravenčie úsilie a cieľavedomosť. Venoval sa jazykovede, najmä praktickej starostlivosti o „čistotu“ a „pôvodnosť“ slovenského jazyka. . Autorom pomníka je sochár F. Štefunko ocenený štátnym vyznamenaním.

V kovovej záhradke za Martinom Benkom je symbolický hrob jazykovedca Samuela

Czambela. Zaslúžil o presadzovanie martinského úzu spisovnej slovenčiny, a to množstvom článkov v Slovenských pohľadoch. Prácami Slovenský pravopis a K reči o slovenskom pravopise vytvoril základné pramene spisovnej normy slovenského jazyka, v ktorých upravoval nedôslednosti hodžovsko-hattalovskej koncepcie. Bol aj priekopníkom národopisného výskumu. Zbierky Slovenské ľudové rozprávky vyšli až po jeho smrti vo viacerých edíciách.

Kráčame ďalej po chodníčku, kde nás upúta zaujímavé umelecké dielo od Fraňa Štefunka z pieskovca – žena s lírou. Je to hrob básnika Vladimíra Roya. Roy bol básnikom búrlivého rozletu, jeho básne hýrili priebojnosťou a bohatou škálou nových výrazových prostriedkov. Znalosť cudzích jazykov mu umožnila zoznámiť sa s vrcholnou tvorbou predstaviteľov európskych literatúr, čo aj prispelo k rýchlemu dozrievaniu a rozvíjaniu talentu. Autorom pomníka je sochár F. Štefunko.

Umelecké dielo od Fraňa Štefunku - bronzová socha je aj na hrobe maliara, grafika,

ilustrátora, pedagóga Martina Benku. Jeho celoživotné dielo tvorí obrovské množstvo obrazov, skíc a štúdií. Benkove obrazy sú veľké výtvarné eposy slovenskej krajiny a slovenského ľudu. V jeho postavách sa zrkadlili charakterové vlastnosti slovenského človeka. Nie je náhoda, že Benka maľoval ľudí v krojoch a že vyhľadával kroje, čo majú v sebe najviac starobylosti, tak ako nie je náhodou veľký formát jeho obrazov. Ako prvý slovenský výtvarník sa venoval aj scénickému výtvarníctvu (opona a výzdoba Divadla SNP v Martine v roku l958). Vystavoval v Taliansku, v USA. Venoval sa aj grafickej a ilustračnej tvorbe, ktorá vyniká výtvarnou čistotou (ilustrácie k Dobšinského Prostonárodným povestiam slovenským, l958, exlibrisy a i). V Martine na ulici Karola Kuzmányho je Galéria Martina Benku, v ktorej sa nachádza jeho pozostalosť.

Pekný náhrobník od žilinských sochárov manželov Berákovcov je na hrobe dvoch

osobností – Štefana Krčméryho a Jozefa Cígera Hronského.

Štefan Krčméry – básnik, prozaik, historik, teoretik a prekladateľ, tiež organizátor literárneho a kultúrneho života. Bol veľmi významnou osobnosťou slovenskej literatúry a kultúry. Vo svojej tvorbe sa opieral o slovenskú literárnu modernu, ale aj o európskych romantikov a symbolistov. Ako tajomník Matice slovenskej sa pričinil o rozvoj vedeckých odborov, miestnych odborov MS. Ako prvý vyjadril myšlienku, aby martinský cintorín bol národným cintorínom, čo sa stalo skutočnosťou až dvanásť rokov po jeho smrti.

Spisovateľ, publicista, maliar a kultúrny pracovník Jozef Cíger Hronský bol prevezenýz Argentíny v roku 1993 pri príležitosti 130. výročia založenia MS. Bol vynikajúcim reprezentantom literatúry pre deti a mládež (Janko Hrášok, Pod kozúbkom, Smelý zajko, Smelý Zajko v Afrike, Budkáčik a Dubkáčik, Tri múdre kozliatka). Hronský sa zaslúžil o vybudovanie modernej tlačiarne Neografia v Martine. Venoval sa aj výtvarnej tvorbe. Známy je cyklus obrazov (vitráží) Zázračný život Panny Márie Lujánskej.

Tento rad osobností uzatvára hrob Štefana Marka Daxnera z Tisovca. Bol právnikom,

publicistom a organizátorom národného hnutia.Bol vedúcim predstaviteľom slovenského národného hnutia, spoluautorom prvého celonárodného politického programu Žiadosti slovenského národa, autorom Memoranda slovenského národa (1861). Zakladajúcim členom a členom výboru MS, spoluzakladateľom slovenského ev. gymnázia v Revúcej. Zbieral a zapisoval slovenské ľudové rozprávky. Patril medzi najpevnejších obhajcov národnej svojbytnosti Slovákov a ich práv. Do Martina bol prevezený v roku 1987.

Za hrobom Vladimíra Roya je náhrobník hlásajúci, že je tu pochovaný básnik, prozaik,

prekladateľ a redaktor Gorazd Zvonický, ktorý sa narodil v roku 1913 v Močaranoch a zomrel roku 1995 v Ríme. Do Martina bol prevezený roku 1997. Vlastným menom Andrej Šándor. Ako 20-ročný sa stretáva s básnikmi katolíckej moderny, čo ovplyvnilo jeho ďalší život. Bol významným exilovým básnikom, predstaviteľom katolíckej moderny.Prekladal taliansku literatúru do slovenčiny, ako prvý Slovák bol poctený Rytierskym radom Za zásluhy o Taliansku republiku a titulom Comandatore Al Merito della Republica Italiana. V zbierke Prebúdza sa zem hovorí v básni Stretnutie „Môj bozk ti líce ochutná, bo teraz je v ňom viacej vnád a vidiac, že si prismutná, mamička, mám ťa nežne rád. Dovoľ, nech ti ohmatám mozole lásky, čnosti rúk a drahokamy porátam, čo budeš nosiť miesto múk.

Našu prechádzku musíme usmerniť opäť na cestičku, ktorá vedie vľavo a rozdeľuje dva sektory A a C. Z tohto miesta uvidíme po pravej strane hroby manželov Anny Meličkovej a Daniela Rapanta. Hana Meličková – Rapantová bola vynikajúca slovenská herečka. Bola dcérou Jána Meličku a tak sa jej v rodičovskom dome dostalo seriózne hudobné a všeobecné vzdelanie. Stvárnila takmer l80 postáv klasického i súčasného repertoáru, k čomu pripojila desiatky filmových i rozhlasových a televíznych kreácií. Bola významnou interpretkou slovenskej i svetovej poézie a stala sa symbolom čistoty javiskovej reči a precíznej práce na javisku, pri mikrofóne, na filmovom plátne a na televíznej obrazovke.

Daniel Rapant bol historikom, ktorý vyštudoval slavistiku a históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity a súčasne študoval na Vysokej škole archívnej v Prahe, v Paríži a univerzitným profesorom sa stal roku 1939. Všímal si aj obdobie Veľkej Moravy ako aj stredoveké dejiny z obdobia uhorského štátu. Jeho najhlavnejším dielom je 13-zväzkov Slovenské povstanie roku 1848-1849, v ktorom sa opieral o pramenný výskum archívov v Budapešti, Viedni a nemá obdobu ani v maďarskej historiografii. Písal aj mnohé recenzie, kritiky i polemiky a ako prvý slovenský historik pozdvihol našu historiografiu na európsku úroveň.

Kráčame ďalej medzi šumiacimi lipami chodníkom po pravej strane sa vypýna čierny žulový pomník s reliéfom „Madonny s dieťaťom“. Toto umelecké dielo dáva tušiť, že ide o hrob maliara, grafika a ilustrátora Mikuláša Galandu, jedinenčého kreslliara, grafika a ilustrátora. .Bol jedinečným Jeho kresliarske kompozície, korešpondujúce s maliarskou tvorbou, patria hravosťou a realizmom k vrcholom čistej lineárnej kresby. V záverečnom období tvorby svoju pozornosť orientoval na slovenské prostredie s prevahou vidieckych motívov. V Turčianskych Tepliciach je jeho dielo prezentované v samostatnej expozícii. Na Národný cintorín bol prevezený v roku l979.

Od architekta Dušana Jurkoviča nás v diaľke po pravej strane upúta mohyla z travertínu a na nej nápis Svetozár Hurban Vajanský. Politik a spisovateľ sa roku 1878 usadil v Martine, kde pôsobil ako redaktor Národných novín, časopisu Orol, Slovenských pohľadov a Letopisu Živeny. Bol významným reprezentantom modernej slovenskej poézie, prózy, literárnym kritikom a esejistom.

Ako prichádzame ku hrobu matky S. H. Vajanského Anne Hurbanovej – Jurkovičovej,

po ľavej strane míňame železnú ohradu, v ktorej je rodina druhého podpredsedu MS Villiama Paulinyho–Tótha. Bol básnikom, prozaikom dramatikom, publicistom a organizátorom národného života. Narodil sa v Senici roku 1826 a zomrel v Martine roku 1877.

Až raz aj my sa minieme a spolu večný sen spať budeme,

nech šum večerného vetríka prinesie nám radostnú novinu,

že vyplnili sa naše horúce túžby, že žije slovenský národ

vzdelaný, šťastný a voľný.

Viliam Pauliny-Tóth

V našich národných dejinách veľmi všestranná osobnosť. Svojím životom a činorodou prácou v prospech národa sa zaraďuje k významným osobnostiam štúrovskej generácie, jeho matka mu vštepovala národné uvedomenie najmä po silnom vplyve maďarskej komárňanskej školy. V Budíne a neskôr aj v Skalici vydával humoristický časopis Černokňažník. V roku l866 sa stal druhým podpredsedom Matice slovenskej. Od roku 1871 do roku 1874 bol redaktorom Národných novín. Osobnou tragédiou bola smrť 38 ročnej manželky Vilmy. Patril k tým osobnostiam národa, ktoré napriek hmotným ťažkostiam, väzneniu a tisícorakým prekážkam sledovali na svojej ceste životom jediný cieľ – prospech a blaho svojho národa. Je živým vzorom pravého národovca. Jeho svatom bol Samuel Dobroslav Štefanovič, ktorý bol kapitánom slovenských dobrovoľníkov. Zúčastnil sa revolúcie roku 1848/49, bol kapitánom slovenských dobrovoľníkov. Zúčastnil sa Memorandového zhromaždenia v Martine roku l861. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní roku l867 musel úrad opustiť a bol penzionovaný. Bol to človek originálny, nevšedný, svojrázny, s ostrými úsudkami, ale všetky svoje sily obetoval pre dobro a povznesenie slovenského ľudu. Na Národný cintorín bol prevezený roku 1975.

Vedľa neho je pochovaný jeho syn Miloš Štefanovič, ktorý bol advokátom a politikom. Žil v časoch, keď silnel protinárnostný teror vlády Tiszu a Bánffyho. Zapojil sa do národno-politického života. Bol jedným z predstaviteľov Slovenskej národnej strany. Ako popredný slovenský advokát často obhajoval slovenských dejateľov v politických procesoch. Zúčastňoval sa na zápasoch za jazykové práva Slovákov v evanjelickej cirkvi, presadzoval spoluprácu Slovenskej národnej strany s uhorskou Katolíckou ľudovou stranou na čele s A. Hlinkom.

V rohu záhradky je novinár a spisovateľ Ján Hrušovský, ktorý písal pod menom Karol Egreš. Zúčastnil sa prvej svetovej vojny a jeho debutom bola spomienková kniha o východnom fronte Zo svetovej vojny. Najkvalitnejšou časťou jeho tvorby sú zbierky noviel Pampíliova Madona, Zmok, Dolorosa. Pozoruhodné sú memoárové diela so staromartinskou tematikou Starý Martin v živote a ľuďoch, Stalo sa v našom mestečku, Rozmarné poviedky, Umelci a bohémi. Autorom travertínového pomníka s reliéfom je martinský sochár P.Bukovský.

Pri záhradke je osamotený hrob martinského architekta, folkloristu Blažeja Bullu. V Martine si otvoril staviteľskú kanceláriu, kde projektoval kostoly, školy, nemocnice a tiež Národný dom. Zaujímal sa aj o hudbu a ochotnícke divadlo, v ktorom režíroval niektoré hry. Chýrne „živé obrazy“ vždy na konci predstavenia mali alegorický charakter, kde zakaždým zakomponoval aktuálne problémy. Skomponoval okolo 300 zborových skladieb a harmonizácií ľudových piesní. Režíroval aj prvú operu Čarostrelec, ktorá sa v Martine uvádzala, vtedy ako v jedinom meste na Slovensku. Pomník má z čierneho mramoru.

Pred Aničkou Jurkovičovou je prvá slovenská botanička Izabela Textorisová. Pôsobila

ako učiteľka v Belej pri Martine. Od roku l886 pracovala v Blatnici, kde pôsobila ako vedúca poštového úradu. Tu sa začala venovať aj botanike, keď botanizovala najmä vo Veľkej Fatre, Blatnickej a Gaderskej doline. Okrem iných rastlín objavila tu niekoľko vzácnych druhov: lykovec voňavý, cyklámen európsky, plesnivec alpínsky. Vďaka spolupráci s významnými slovenskými a maďarskými botanikmi (Andrej Kmeť, Ľ. Holuby, J. Petrikovich, V. Borbás a S. Jávorka) spracovala a publikovala svoje botanické skúsenosti. Z rukopisov je veľmi významná práca O turčianskej flóre, ktorú zaslala do súbehu v Matici slovenskej. Na Národný cintorín v Martine bola prevezená v roku 1981 z Krupiny.

Určite vás upúta aj pomník prvej slovenskej herečky Anny Hurbanovej-Jurkovičovej,

ktorá bola dcérou Samuela Jurkoviča a manželka Jozefa Miloslava Hurbana. Vyrástla v rodine, kde znela na scéne ochotníckeho javiska slovenčina. Anička Jurkovičová bola veľkou láskou Jána Francisciho–Rimavského. Manželom sa jej stal Jozef Miloslav Hurban, ktorý stál vedľa Štúra a Hodžu na čele celého revolučného pohybu Slovákov. V čase revolúcie prežila veľa utrpenia, pretože jej manžel bol často prenasledovaný. Svojich štyroch synov vychoval ako veľkých národovcov. Bola prvou ženou, ktorá na Slovensku začala hrať divadlo (hrať divadlo sa považovalo za nemorálne a ženské úlohy hrali muži) a tak otvorila možnosti aj pre ostatné slovenské dievčatá a ženy. Divadlo ženy hrávali s nadšením, čo nasvedčuje, že hrávali do vysokého veku herečiek. Do konca svojho života bývala u synov Svetozára a Bohuslava v Martine.

Pohľadom doprava medzi dve veľké lipy si všimneme pieskovcový pomník s ozdobenou vázou. Je to najstarší zachovaný hrob rodiny Samuela Lilgeho. Zaujúmavosťou a zvlášťnosťou na NC sú železné kríže, ktorých je celkom päť a my tu vidíme me dva. Sú to hroby Šimkovské a Švehlovské. Milan Thomka Mitrovský je v rade Od Aničky Jurkovičovej Hurbanovej, ako aj hrob Jána Meličku, otecka Hanky Meličkovej, ktorý bol hudobným skladateľom a učiteľom, zakladateľom martinského Spevokolu.

Vľavo pod bielym pomníkom a platňami je hrob dcéry Samuela Lilgeho Ľudmily Turzovej, rodenej Lilgovej, prvej ľudovej liečiteľky, ktorá napísala Atlas liečivých rastlín.

Nový hrob s pomníkom pribudol vpravo, kde bol prevezený z Bratislavy akademik fyziológ Juraj Antal. V tridsiatych rokoch 20.storočia si začal uvedomovať, že vtedajšia fyziológia vychádzala prevažne z výsledkov akútnych pokusov na anestézovaných zvieratách. Z metodických príčin sa vtedy venovala nepatrná pozornosť fyziologii tej časti ľudského života, ktorú charakterizujú rozmanité aktivity cieľavedomého bdelého človeka (práca, príjem pokrmu, emočné stavy, sociálne kontakty ap.) Akademik Antal naplno rozvinul túto koncepciu v 50. a 60. rokoch, keď sa dokázal vyhnúť reálnemu nebezpečiu dogmatizácie vyššej nevovej činnosti a zjednotiť ju s vývojovým trendom vo fyziológii mozgu, najmä s objavom retikulárneho aktivačného systému. Akademik Laufberger prví autoritatívne vyzdvihol vedecký prínos prof. Antala a začal ho značovať ako „otca slovenskej fyziológie“.

Na ľavej strane je hrob Ferdinanda Jurigu, ktorý bol významným národným buditeľom, kňazom, redaktorom a poslancom za Slovákov, ktorý v uhroskom sneme často prednášal odvážne plamenné prejavy za práva Slovákov a ich sebaurčenie. Ferdinand, po gbelsky Ferdiš, bol výraznou a svojráznou, zložitou osobnosťou na politickej scéne Slovenska za bývalého Rakúsko-Uhorska i v období prvej ČSR. Ferdinand Juraga bol britký politik, autor stoviek článkov, ohnivý rečník so schopnosťou výkladu problémov jazykom a spôsobom pochopiteľným najnižším vrstvám - predovšetkým slovenskému dedinskému ľudu. Sympatie si získal aj tým, že politkcká kariéra nezmenila jeho spôsob života a zostával vždy rím.-kat.farárom, často prekladaným do rôznych farností. Z vystúpenia F.J. v uhroskom parlamente l9. okt.1918: “My poslove a stave Slováci. My sme my. My sme svoji. My sme národ svojej reči. A my sa nedáme! Právo si žiadame!“ Hrob mu zdobí bronzový reliéf a na platni biely mramorový kríž.

Pri živom plote je malý pomníček: na čiernom mramore je vysekaný portrét Štefana Nemčoka, maliara, grafika. Vyštudoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. V emigrácii (Rakúsko, Argentína) sa uplatnil ako tvorca plenérových zátiší, krajinomalieb, portrétov a knižných ilustrácií. Pripravoval scény pre divadelné predstavenia, ktoré v Slovenskom kultúrnom spolku v Buenos Aires režíroval F. Hoffmann. Po viac ako 50 ročnom exile sa vrátil do rodnej Banskej Štiavnice, kde roku 1996 zomrel a na Národný cintorín bol prevezený. Na svoju minulosť spomína... „Keď som žil v Banskej Štiavnici, zunovali ssa mi hory, kopce a na banícky motív som ani nepomyslel. Vábilo ma veľké mesto. V Rakúsku som žil štyri roky, tiež v malom meste, a pochytila ma tam nostalgia. Myslel som na svoje rodné mesto a maľoval a kreslil som baníkov. Tu v Argentíne som sa chytro nasýtil veľkého mesta a hľadal som motívy mimo neho, či dokonca v inej provincii.“ Diela Š. Nemčoka vlastnia galérie a súkromní zberatelia v krajinách Južnej Ameriky, v USA, Kanade, Mexiku, Rakúsku, Nemecku, Taliansku, Francúzsku, Španielsku, či Holandsku.

Pohľad opäť vpravo: pomník pripomínajúci končiare našich Tatier. Na kažom kameni iné meno Emanuel Teodor Bohm a Mária Bohmová-Dziaková. Manželia, ktorí prežili svoj život v New Yorku a do rodnej vlasti prišli až po smrti. Lekárka a profesor, ktorí podporovali lásku ku slovenskej literatúre a poézii u detí Slovákov žijúcich v USA.

Medzi vysokými tujami sa belejú dva biele mramorové kríže. Text hlása, že je tu pochovaná Elena Maróthy-Šoltésová, spisovateľka a zakladateľka Živeny, jej predsedníčka. Je tu pochovaný aj jej manžel a deti.

Dva rady vpredu medzi dvomi čiernymi pomníkmi je hrob Ireny Hodžovej, do ktoreho boli v roku 2002 uložené pozostatky Dr. Milana Hodžu, jedného z najvýznamnejších slovenských politikov 20. storočia. Ako prvý Slovák sa stal predsedom československej vlády. Bol významným slovenským novinárom a politikom, československým štátnikom v rokoch 1935-1938 predseda vlády ČSR, priekopník myšlienky európskej integrácie. Milan Hodža perfektne ovládal osem jazykov, zdokonaľoval sa v nich aj v dospelom veku. Pomník z tatranskej žuly je dielom martinského umelca Petra Bukovského.

Ako prichádzame do križovatky chodníkov, po ľavej strane si všimneme malý pomník z tatranskej žuly, na ktorom je nápis Ján Bulík. Doktor práv, ktorý bol iniciátorom založenia Matice slovenskej v Juhoslávii. Bol jej prvým predsedom, najvýraznejšia osobnosť dolnozemských Slovákov medzi dvoma vojnami. Vyvrcholením národnej a demokratickej politickej aktivity Dr. Bulíka je iste jeho odmietnutie fašistickej totality a aktívna účasť na protifašistickom odboji. Organizoval prechod českých a slovenských činiteľov do emigrácie na Západ (Dr.Čaploviča, MrPh. V. Žuffu, min. J. Lichnera, gen.Viesta plk. Ambruša a ďalších). Stal sa obeťou druhej svetovej vojny. Zahynul v koncentrančom tábore Mauthausene. Novoobjavené fakty nasvedčujú tomu, že v tábore nezomrel na zápal – ako to bolo úradne oznámené, ale že ho vedenie tábora dalo roztrhať cvičeným psom, keď v mene medzinárodného práva protestoval proti neľudskému zaobchádzania s väzňami. Pomník, ktorý je len symbolický, bol odhalený pri príležitoti 250.výročia príchodu Slovákov do Vojvodiny.

V križovatke pôjdeme doprava, pretože nás upúta zaujímavý pommník symbolizujúci fotoaparát – šošovku. Fotografista, folklorista Karol Plicka so svojou manželkou Máriou. Zanechal nám veľké kultúrne dedičstvo, zbieral ľudové kroje, zapisoval notový materiál a nakrútil prvý slovenský film Zem spieva. Tento sa dostal do zoznamu chráneného kultúrneho dedičstva UNESCO. V Blatnici pri Martine je Múzeum Karola Plicku, kde sa môžeme oboznámiť s jeho celoživotným dielom.

Len niekoľko krokov od Plicku, ale vpravo je nenápadný hrob z čierneho mramoru, do ktorého je vysekané vyznanie prvej slovenskej profesionálnej speváčky ľudových piesní Janky Guzovej – Beckovej. „Piesenky moje, narodila som sa a vyrástla medzi Vami. Keď mi Vás chceli vyrvať a zobrať, chránila som si Vás ako svoje, piesenky moje. Ostali ste mi verné tak, akol som ostala verná ja Vám, piesenky moje.“ Pôsobila v Prešovskom rozhlase, po roku 1945 v košickom rozhlase, kde sa ozýval jej hlas v prenosoch z rôznych obcí, ktoré vtedy zbieral Pavol Tonkovič. Spievala, koncertovala a nahrávala so sprievodom klavíra J. Matušku, s ľudovými hudbami primášov B.Piťu, Š. Bugu, L. Čikóša, D. Cibuľku, E. Farkaša. Vystupovala i so súborom ĽUT Bratislavského rozhlasu. Jej umelecký rozlet čoskoro narazil o skalu, ktorá bola pritvrdá. Popularita vzrastala pre sugestívnosť a podmanivosť jej prejavu ešte pred zrodom SĽUKu a Lúčnice. V roku 1968 odišla do emigrácie v USA, kde sa ľudovou piesňou prihovárala krajanom. Ocenená bola „Cenou slovenského srdca“, ktorú jej udelila Kanadská liga. Po novembri 1989 sa opäť z rozhlasu ozvali ľudové piesne, ktoré vydalo aj vydavateľstvo Opus pod mázvom „A ja taká dzivočka“.

Tento chodníček po pravej strane ďalej lemujú hroby osobností prevažne prevezených zo zahraničia. Hneď vedľa je vysoký pomník z tatranskej žuly s menom Jozef Lettrich, predseda SNR a politik, ktorý v roku 1948 odišiel do emigrácie v USA. Rudo Brtáň 2. 6. 1995 v básni Za dr. Lettrichom napísal: ...v národe nikdy neumrieš a práca Tvoja spravodlivá ... „Tu Jozef Lettrich v rodnom kraji spí ako slávny Turca syn: duch jeho, práca, telo v raji – ostane večným jeho čin“

Medzi dvoma lipami odpočíva svoj večný sen Ivan Stodola - dramatik, inovátor realistickej hry z ľudového prostredia, tvorca modernej spoločenskej komédie a historickej hry. Pracoval ako hlavný župný lekár, inšpektor a úradník ministerstva zdravotníctva. Výstižný je pomníček na urnovom hrobe – otvorená kniha.

V druhej tretine tejto aleje sú opäť dva malé urnové hroby – Belo Polla, ktorý zomrel v roku 2000 v Bratislave a bol známy ako matičný činovník, archeológ a historik.

Pri ňom nenápadný nápis na mramorovej doske Dr. Juraj J. Cincík Bol kultúrny historik, výtvarník a spolutvorca krásnej knihy Matice slovenskej. Venoval sa sakrálnej tvorbe a po druhej svetovej vojne emigroval do USA. Jeho dielo tvorí niekoľko desiatok kostolov v Pennsylvánii, ktoré vymaľoval.

Opäť sa blížime do križovatky chodníkov, kde po ľavej strane už z diaľky vidíme dva zaujímavé pomníky. Prvý je z červenej žule a je tu pochovaný slovenský básnik Ján Čietek – Smrek. Náš navýznamnejší predstaviteľ vitalizmu a senzualizmu v slovenskej poézii, lyrik s výrazným optimistickým naturelom. Básnik, prekladateľ, editor, autor poézie pre deti. Vo svojich básňach sa zameriava najmä na lásku, mladosť a krásu, občas prekvapujúco spája s formou balady, opiera všaj jej tragické vyznenie. V básnickej skladbe Básnik a žena dominuje obdivný vťah k žene vo všetkých ročných obdobiach. Na pomníku chýba busta od majstra T. Bártfaya, ktorý bol autorom tohto diela.

Faraňo Štefunko, ktorý je autorom viacerých pomníkov na NC, má svoje umelecké dielo aj na svojom hrobe. Je to poloobnažené ženské telo – nadživotná veľkosť manželky Angely, ktorú vytesal z carrarského mramoru a seba stvárnil do kaktusu v kvetináči, ktorý je pri nohách Venuši plesu.

Pohľadom na východ celkom pri múre sa zaleskne na pomníku medené srdce. To je hrob teoretika a historika umenia, estetika a filozofa Mariána Várossa.

Z tohto miesta môžeme smerom na sever môžeme uvidieť ešte hrob Andreja Lettricha, ktorý bol režisér slovenskej filmovej tvorby, ktorého pomník je v tvare malej pyramídy. Jeho životným krédom bolo “Beda národu, ktorý nemá históriu, ešte väčšia beda národu, ktorý nepozná vastnú históriu!“

V tejto križovatke sa musíme vrátiť chodníkom smerom na západ. Po pravej strane míňame hrob Ferdinanda Hoffmanna. Môžeme ho pokojne nazvať zázračným dieťaťom slovenského divadla. Z nášho divadeného sveta sa vytratil ako 33 ročný- to však už mal za sebou 10 rokov plodnej organizátorskej i v mnohých ohľadoch pozoruhodnej priekopníckej umeleckej práce... Divadlu zasvätil celý svoj život.. Životné osudy a dielo plodného divadelného režiséra, dramaturga, prekladateľa, publicistu i dramatika boli na Slovensku päť decénií neznámymi skutočnosťami. Je svojím spôsobom až neuveriteľné, že i v zložitých existenčných pomeroch v exile dokázal sa vrátiť k milovanému divadlu. V Buenos Aires naštudoval niekoľko divadelných hier. Vrcholom jeho snažení bolo spracovanie Dilongovej drámy z cyrilometodských čias Gorazd. Svojmu synovi Petrovi krátko pred smrťou napísal: „Nie hmotné statky, ale svoju prácu Ti zanechávam.“ Jeho pozostatky boli uložené na NC v rámci Matičného svetového festivalu slovenskej mládeže 4. augusta 1995.

Veľmi nežný a pomník charakterizujúci túto ženu – spisovateľku a poetku Mašu Haľamovú môžeme nájsť po ľavej strane – v prvej tretine chodníka. Skromný pomník z tatranskej žuly, ktorý bol zhotovený podľa priania umelkyne. Tvorba Maši Haľamovej zaujala nielen výrazovou krehkosťu, ale i istotou artorských zámerov. Za motivické ťažisko možno považovať lásku a ľúbostný zážitok, často stvárňovaný v rozpätí do vzbĺknutia, očarenia, až po dezilúziu. Počas pobytu vo Vysokých Tatrách sa zoznámila s básnikom Jiřím Wolkrom a hlásila sa otvorenie k jeho básnickému odkazu. Spoločne tu odpočíva so svojim manželom MUDr. Jánom Pullmanom.

Neďaleko od nej sa nám ponúka pohľad na historickú studňu z polovice l9. storočia. Jej hĺbka je 18 metrov a nachádza sa v nej aj voda.

Po ľavej strane úzky chodník lemujú skvosty umeleckej tvorby F. Úprku. Ako prvý vľavo nemôžeme obísť hrob Andreja Halašu, prvého slovenského režiséra, zakladateľa ochotníckeho divadla na Slovensku, prekladateľa, etnografa, právnika. S Jozefom Škultétym viedol Divadelnú knižnicu a po Jánovi Franciscim prevzal a oživil edíciu Slovenský divadelný ochotník, v ktorej vydal vyše 30 hier, čiastočne pôvodné práce ale aj vlastné preklady. Vytvoril tým základ repertoáru pre dedinské divadelné súbory.

Piaty hrob v tom istom rade je zaujímavý pomníkom od F.Úprku, ale aj osobnosťou, ktorá je tu pochovaná. Je to hrob Pavla Mudroňa, ktorý bol politikom, advokátom a predsedom SNS. Jeho brat dvojča Michal Mudroň, ktorý bol politikom, advokátom a publicistom má netradičný pomník pripomnínajúci zlomený stĺp. Je to symbol predčasne ukončenej životnej púte tohto vynikajúceho advokáta. Jeho hrob je obklopený rodinou Pietrovcov a nachádza sa za Andrejom Halašom.

Do tejto rodiny patrila aj známa slovenská herečka Naďa Hejná, ktorá má na hrobe sivý pilón, kde je aj meno jej manžela Víta Hejného.

V tejto časti cintorína môžeme násť hrob prekladateľky Želmíry Gašparíkovej, redaktorov Ambra a Miloša Pietrovcov, historika Jána Šikuru, knižného grafika Dušana Šulca, pri chodníku je to lekár Ján Petrikovich, je tu tiež maliar Viliam Ruttkay – Nedecký. Známou martinskou rodinou bola aj rodina Jozefa Gašparíka, kníhtlačiara a kníhkupca. Pri múre svojou masísvnosťou nás upúta pomník z tatranskej žule. Je to hrob Michala Gašparíka, martinského kronikára hasisčov, ktorého sme previezli z priekopského cintorína, ktorý sa nazýval „Atilov hrob“.

Ako prichádzame ku hrobke Karola Kuzmányho, si môžeme lepšie pozrieť hrobku rodiny Janka Jesenského, ktorý je z červeného barmoralu.

Naša prechádzka končí, ale predsa sa ešte otočíme a pokocháme sa týmto nevšedným prostredím, kde vysoké lipy, jasene, brezy , ale aj jedle a smreky dôstojne sa týčia do nebies, akoby nám chceli pripomenúť veľkosť ľudí, ktorí tu opočívajú svoj sen. V ich korunách nám spievajú vtáčiky a občas sa objaví aj párik veveričiek.

Vychádzame bránou, na ktorej bol kedysi tento nápis

Čo ste vy – boli sme aj my. Čo sme my – budete aj vy.