Giant of the Slovak poetry with the strong impact on the whole Slovak and Slavian literature (Bloody sonnets, Forstner's wife, Herodes and Herodias, ...). He was the great master of his language - he used in his all works totaly about 17000 different words (only Goethe and Pushkin used more). Hviezdoslav translated Shakaspeare's Hamlet in Slovak - till now played this versin on the today's theatres. In the new Czechoslovak Republik (since 1918) was a member of parliament. Burried in Dolny Kubin in north Slovakia, memorial site in National Cemetery, on the side of others giants of Slovak nation.

 

Pavol Országh sa narodil dňa 2.februára 1849 vo Vyšnom Kubíne v schudobnelej zemianskej rodine, v rázovitom čistom slovenskom oravskom kraji. Iba jeho meno nebolo slovenské, a preto boli mnohí presvedčení, že Országhovci sú poslovenčení Maďari. Doma sa však rozprávalo po slovensky, slovenčinu umocňovala aj bibličtina z evanjelického Zpěvníka alebo Tranoscia. Slabé základy cudzích jazykov pochytil Országh vľudových školách vo Vyšnom Kubíne, Jasenovej a Leštinách. V Leštinách sa učilo aj po slovensky zásluhou učiteľa Adolfa Medzihradského. Dokonca pravidlá správania sa tejto školy boli napísané po slovensky a dnes sú vystavené v kežmarskom múzeu.

Bola to hlavne zásluha učiteľa Medzihradského, že rodina dali Pavla ďalej do škôl, pretože práve on ich upozorňoval na chlapcov výnimočný talent. Navyše bol Pavol chorľavý a vôbec sa nehodil pre gazdovskú prácu, na ktorú ho otec pripravoval. Rok vypomáhal aj pri hospodárení strýkovi Jánovi. Pavol mal však ešte jedného strýka, ktorý bol krajčírskym majstrom v Miškovci. Rodina sa rozhodla - pošle Pavla k strýkovi do Miškovca, ten je pomerne bohatý, chlapca opatrí - veď nemá svoje deti a okrem toho v Miškovci je nižšie gymnázium.

A tak sa Pavol Országh v septembri 1862 zapisuje do prvého ročníka nižšieho gymnázia v Miškovci. Jeho znalosti maďarčiny boli chabé, ale sám spomína, že sa musel bifľovať, aby sa zaradil medzi prvých žiakov triedy. Na prázdniny domov nešiel - strýko mal bohatú knižnicu a tu sa Pavol Országh naučil milovať maďarských básnikov a maďarskú históriu. A nielen milovať - on dokonca začal v Miškovci písať maďarské verše.

Pavol nebol doma tri roky a možno by bol ostal v Miškolci aj dlhšie, keby mu nebol náhle umrel strýko. V lete 1865 sa vracia domov a nad jeho osudom zavisne otáznik: čo ďalej? Do skončenia nižšieho gymnázia mu chýba jeden rok, potom chce pokračovať v štúdiách na vyššom gymnáziu a rád by študovať ešte ďalej... Či raz bude z neho teológ alebo právnik, to ešte nevie. Otec mu však prízvukuje, že farári sú chudobní, kým právnici majú vždy veľa peňazí. V tomto smere si Pavol s otcom nerozumie - Mikuláš Országh uprednostňuje hmotné statky, kým jeho syn sa zameriava na duchovné.

Pravdepodobne zasahuje opäť učiteľ Medzihradský. On i jeho blízka rodina vyštudovala na kežmarskom gymnáziu. Kežmarok nie je ďaleko, škola je tam vynikajúca a v prostredí Spiša sa Pavol zdokonalí aj v nemčine.

Kežmarské gymnázium skutočne patrilo medzi popredné vzdelávacie ústavy v celom Uhorsku. Škola vznikla pravdepodobne už v 13. storočí, hoci prvé písomné zmienky sú zo 14. storočia. Po r. 1531 sa stala škola evanjelickým gymnáziom. V rokoch 1787 - 1852 existovali pri gymnáziu akademické triedy, čím nadobudla škola charakter lýcea. Bez absolvovania lýcea nebolo možné pokračovať v univerzitných štúdiách. V r. 1852 sa lýceum zreformovalo na 8 - triedne gymnázium, ale vymohlo si právo nazývať sa lýceom aj naďalej. Na lýceu študovali žiaci z celej strednej Európy bez rozdielu vierovyznania. V r. 1865 bola budova lýcea nadstavaná - pribudlo druhé poschodie, každá trieda i kabinet, ako aj knižnica a auditórium - sála, kde sa zhromaždili všetci žiaci školy - si našli zodpovedné miesto. Iba telocvičňa bola na chodbe druhého poschodia.

Kežmarok bol mestom, kde žilo prevažne nemecké obyvateľstvo, ale boli tu tak isto aj Slováci, Maďari, Poliaci a všetci sa navzájom dohovorili. Vládla tu nielen národnostná, ale aj náboženská tolerancia.

V septembri 1865 sa Pavol Országh zapisuje do štvrtého ročníka kežmarského gymnázia. Jeho spolužiaci pochádzajú prevažne zo Spiša, z Oravy je len on sám. Má však spolužiaka z Čiech a ďalší pochádza z Gruzínska. Vekove je najstarší - jeho rovesníci sú zapísaní už do 7. ročníka. Vo štvrtom ročníku sa Pavol učí náboženstvo, latinčinu, nemčinu, maďarčinu, dejepis a zemepis, aritmetiku, geometriu, prírodopis a navštevuje aj nepovinnú slovenčinu. Hodnotilo sa aj chovanie, usilovnosť, pozornosť a úprava písomných prác. Pavol bol v triede najlepším žiakom - mal samé jednotky. Dvojku mal len z nepovinnej slovenčiny. Je známe, že na hodiny slovenčiny nerád spomínal, neboli vraj príjemné a pútavé - nedivme sa mu, pretože slovenské učebnice nahrádzali Čelakovského Česká čítací kniha, literatúra sa učila podľa Jungmanna a Jirečka a slovenská bola len gramatika od Martina Hattalu.

Pavol sa v septembri 1866 zapisuje do piateho ročníka - začína teda vyššie gymnázium. Sortiment jeho vyučovacích predmetov sa rozšíril o gréčtinu a chémiu. Na rozdiel od Miškovca je pre Országha život v Kežmarku oveľa ťažší. Tu už nemal nikoho z blízkych, odlišný bol aj charakter života v meste. Sám spomína, že ako stravu mal zaistený iba obed v alumneu - to bola jedáleň pre chudobných. O raňajky a večeru sa musel postarať sám, ak nie, hladoval. Országh sa vydržiaval na štúdiách v Kežmarku iba z vlastných síl - poberal viaceré štipendiá (v tom čase bolo na kežmarskom lýceu 8 základín pre vyplácanie štipendií) a doučoval slabších spolužiakov zo zámožných rodín. Z domu nedostával vôbec nič - napokon, rodičia ani nazvyš nemali, iba keď odchádzal z domu, zaopatrili ho na nejaký čas stravou. Každoročne poberal viacero štipendií kvôli chudobe, za vynikajúci prospech, za najlepšie práce v maďarskom jazyku a pod. V zoznamoch štipendistov bol na prvom mieste. Dôvody k odporúčanie na udelenie štipendií boli rovnaké - chudobný pôvod, vynikajúci prospech a básnické nadanie. Országh peniazmi nemrhal - potreboval zaplatiť ubytovanie, stravu, ženu - práčku, zašatiť sa, obuť, ba niekedy si našetril i na knihy.

Doučoval slabších spolužiakov vo viacerých popredných kežmarských rodinách. K takým patrila aj rodina Demiány, ktorej fotografia sa zachovala dodnes v kežmarskom múzeu. Existovanie v tejto rodiny veľmi poznačilo Országhov život. Rodina bývala v rohovom dome na dnešnej Hviezdoslavovej ulici č. 2.

Kto bol Július Demiány? Priamy účastník maďarskej revolúcie z r. 1848/49, hoci pôvodom Nemec. Bol dlhé roky pod policajným dozorom. Vlastnil veľký obchod s prevažne železiarskym tovarom. Bol zakladateľom kežmarskej sporiteľne, banky, Prvej uhorskej mechanickej pradiarne ľanu a konopnej priadze, dobrovoľného hasičského spolku, propagátorom rozvoja priemyslu na Spiši a márne sa snažil o postavenie hlavnej železničnej trate, ktorá by Spiš spájala s Poľskom. V jeho rodine bol na návšteve r. 1845 aj maďarský básnik Alexander Petöfi.

Ďalšie kondície dával Pavol Országh v rodine spišského básnika Karola Viliama Schwarza, ktorého knihy však vyšli až po autorovej smrti a boli písané v nemčine - spisovnej i v nárečí. Schwarz býval v dome na dnešnom Hlavnom námestí č. 74.

Veľký vplyv mali na Országha aj jeho profesori - hlavne Štefan Palcsó a Fridrich Scholcz. Scholcz ho dokonca ako nádejného básnika neraz pozval aj na pivo - možno do dnes už neexistujúcej krčmy Koruna, ktorá patrila neoficiálne študentom a pedel - školník najčastejšie tam chodil na nečakané razie. A možno, že Scholcz pozval Országha na pivo do panského kasína, medzi vyššiu spoločnosť.

Országh v tom čase inklinoval k maďarčine - v Matici slovenskej sa dodnes zachoval rukopisný zošit jeho maďarských básní, založený r. 1865. Maďarské básne majú vysokú úroveň a potvrdzujú, že Országh mohol byť raz tak isto vynikajúcim maďarským básnikom. Ale dokonca aj nemeckým básnikom, pretože v Kežmarku začal veršovať už aj po nemecky a jeho triedny profesor Koller ho pomenoval dokonca " mladý Goethe ". Nemeckých básnikov si vypožičiaval Országh v lyceálnej knižnici, ktorá pozostávala z niekoľko desiatok tisíc zväzkov a v súčasnosti je najväčšou školskou historickou knižnicou na Slovensku a údajne aj v strednej Európe. Výpožičné zošity sú v archíve lýcea a potvrdzujú záujmy mladého Országha, ktorý si vypožičiaval hlavne Goetheho a Schillera, ale aj hry, ktoré napísal Shakespeare.

Hoci teraz žil Országh v nemeckom prostredí, dal prednosť písaniu v maďarčine. Prevládol vplyv Miškovca? Vplyv rodín, v ktorých dával kondície alebo snaha dostať sa takto do vyšších kultúrnych vrstiev? Alebo to bola aj zásluha maďarského samovzdelávaciaho krúžku, ktorý pracoval na kežmarskom lýceu?

Prvé samovzdelávacie študentské spoločnosti vznikli na kežmarskom lýceu už v 20.rokoch 19.storočia - r. 1823 vznikla nemecká, r. 1824 slovenská ako prvá svojho druhu na území Slovenska, r. 1826 srbská a až r. 1832 maďarská spoločnosť. Po maďarskej revolúcii v r. 1848/49 bola akákoľvek spolková činnosť zakázaná, ba na krátky čas bolo uzavreté aj samotné kežmarské lýceum.

Maďarská spoločnosť - ako jediná z predchádzajúcich - sa opatrne obnovila r. 1862 - bol to veľmi odvážny čin, pretože v Kežmarku sa napr. v tom čase nesmeli združovať lekári, lekárnici, ba ani dobrovoľní hasiči - viedenská vláda ani jedným neschválila stanovy s tým odôvodnením, že medzi členmi je veľa bývalých prívržencov maďarskej revolúcie a títo ľudia boli stále pod policajným dozorom. Aby vyššie orgány nehľadali v školskom spolku niečo politické, jeho zakladatelia profesori Fridrich Scholcz a Štefan Palcsó uviedli ako dôvod založenia cvičenie a vzdelávanie sa v maďarskom jazyku. Napokom - maďarčina sa ako povinný predmet vyučovala vo všetkých ročníkoch kežmarského gymnázia. Žiaci nižšieho gymnázia nemohli byť členmi maďarského samovzdelávacieho krúžku - mohli však byť jeho prísediacimi. A určite medzi nimi nechýbal Pavol Országh. Ako žiak piateho ročníka sa už stal členom krúžku - jeho meno sa prvýkrát spomína v zápisniciach krúžku v školskom roku 1866/1867. Maďarské zápisnice sú v archíve lýcea, knihy najlepších prác v Matici slovenskej.

Organizácia práce krúžku bola veľmi zaujímavá. Schôdzka pozostávala z dvoch častí - v prvej sa predstavili recitátori a v druhej sa hodnotili literárne pokusy. Postup odovzdávania prác bol nasledujúci: nádejný poet alebo prozaik išiel za tajomníkom spolku, odovzdal mu prácu označenú heslom, nie vlastným menom a odovzdal aj zapečatenú obálku, označenú tým istým heslom ako bola označená práca. V obálke bolo meno autora. Tajomník musel zachovať mlčanlivosť, keď prácu odovzdal nejakému posudzovateľovi a obálku si nechal. Posudzovateľ - kritik prácu prečítal, napísal hodnotenie. Na schôdzi sa prečítalo oboje - a každý sa mohol k práci i k posudku vyjadriť. Posudzovateľ samozrejme nebol anonymný. Ak sa práca páčila, tajomník zlomil pečať na obálke, vytiahol lístok a prečítal meno autora. Ak sa práca krúžkom zamietla, zapečatená obálka s menom, ktoré sa takto nikto nikdy nedozvedel, bola pred všetkými spálená.

Vďaka zápisniciam sa dozvieme, že prvá posudzovaná báseň, ktorú napísal Országh, sa prijímala búrlivo. Kritik Emanuel Krick - oktaván, teda žiak najvyššieho ročníka, v tom čase považovaný za najlepšieho básnika lýcea - ju zamietol. Jedným z dôvodov bol ten, že báseň hovorila o premene prírody v jeseni a " teraz treba písať básne vlastenecké ". Proti tomu protestoval profesor Scholcz, v tom čase vedúci krúžku, ale aj členovia. Na ich žiadosť bol autor odtajený - a všetci s prekvapením spoznali Pavla Országha. Hneď na ďalšiu schôdzku poverili Országha kritikou veršov neznámeho študenta - básnika. A s prekvapením zistili, že jeho posudok bol vynikajúci a veľmi zhovievavý k pomerne nevydarenej básni. Za celý školský rok 1866/1867 sa prednieslo v krúžku 33 prác - po tri prijaté básne mal len Pavol Országh a už spomínaný Krick. Obaja spoločne získali aj prémiu roka za najlepšiu prácu v maďarskom jazyku - bolo to takmer 10 zlatých a z tejto sumy sa dalo v alumneu stravovať celý školský rok alebo bývať celý rok na priváte. O prémii píše výročná školská správa, ktorá uvádza Országhovo meno dokonca pred menom Kricka.

Maďarské básne Pavla Országha však nehovorili len o prírode. Veľa miesta sa venuje maďarskej histórii, príchodu Madarov do novej vlasti, ba i revolúcii v rokoch 1848/49, v čom vidno jasný vplyv pána Demiányho i profesorov školy. Nedivme sa však, že Pavol Országzh uprednostňoval maďarskú históriu pred svojou vlastnou. On totiž slovenskú minulosť vôbec nepoznal. Ani v škole v Miškovci, ani v Kežmarku sa o nej nehovorilo. A nemal sa o nej ani kde dočítať. Vyučovanie slovenčiny bolo podľa neho nudné a nepovinný jazyk slovenský sa učili spolu všetci žiaci vyššieho gymnázia - počnúc piatakmi a končiac ôsmakmi. Celkove na slovenčinu chodilo 15 Slovákov a 2 Česi.

Je zaujímavé, že Országh si v knižnici nepožičiaval maďarské knihy. Zrejme mu ich požičiaval pán Demiány, ktorý mal bohatú knižnicu a ktorý tiež pôvodne začal študovať na lýceu. Po smrti otca však musel prevziať obchod.

Keď chodil Országh na kondície do bohatých domov, videl ich prepychové zariadenie, stravovanie - sám spomínal, že ho neraz pozvali na olovrant. Ich kubínsky dom bol oproti kežmarským meštianskym domom naozaj biedny. Uvedomovanie si chudoby hrdého Országha ponižovalo. On býval v Kežmarku len v študentských komorách, kde sa platilo najmenej, až neskôr sa pokúšal o samostatné bývanie, aby ho spolužiaci pri písaní nevyrušovali. Dokonca sa stával aj samotárom. Pocit chudoby preniesol dokonca aj do svojich maďarských básní. A stalo sa tak práve v spomínanom školskom roku 1866/67.

Čo sa to odrazu stalo s nádejným madarským básnikom? Mal hádam snahu viac sa zblížiť s bohatými spolužiakmi a tam mu dali jasne najavo, že do tejto spoločnosti nepatrí? Zaľúbil sa do pekného meštianskeho dievčaťa v rodine Demiány? Ponížilo ho? Dalo mu najavo, že nie je jej seberovný? Alebo prišiel na to sám?

Niečo sa v Pavlovi Országhovi v Kežmarku v ten spomínaný školský rok zlomilo. Čo sa stalo, to presne sa už nikdy nedozvieme. Domov prichádza na letné prázdniny v júli 1867. Nesie vynikajúce vysvedčenie - samé výborné, ba dokonca aj z nepovinnej slovenčiny... Cestu z Kežmarku do Kubína meria pešo, košicko - bohumínska železnica ešte neexistuje. Možno ho kúsok cesty zviezol nejaký furman na voze. Ale na prázdniny - letné a či zimné - ide Országh domov vždy pešo. Raz v zime takmer zamrzne. Pavol sa teda vracia do prostredia, ktorému sa už takmer odcudzil. Veď po návrate z Miškovca hľadal dokonca slovenské slová a v Kežmarku toho po slovensky tiež veľa nenahovorí. Aj toto leto sa stretáva so svojím učiteľom Adolfom Medzihradským i kubínskym farárom Samuelom Novákom. Zverí sa im so svojimi ťažkosťami? Alebo oni sami vybadajú, že sa so študentom niečo deje? Možno ho oslovia tak ako profesor Dlhányi na slovenčine: Prečo nepíšeš po slovensky, Paľko, veď ty si predsa Slovák!

Napísať niečo po slovensky by malo byť vlastne pre Országha maličkosťou. Vie dobre veršovať po madarsky, nemecky, ba i latinsky. Lenže Pavol už rozmýšľa po maďarsky... Ak ostane Slovákom, za ktorého sa ešte stále hlási, nemá pred sebou jasnú budúcnosť. Ako maďarský básnik by dosiahol oveľa viac. A to Pavol dobre vie. Vedia to však aj učiteľ Medzihradský a evanjelický kňaz Novák. Poznajú chlapcove kvality a vedia, že by bola škoda stratiť ďalšieho talentovaného Slováka. A tak sa pokúsia o jeho záchranu. Požičiavajú mu knihy Kolllára, Hollého, Sládkoviča a mladý Országh s úžasom vidí, že aj Slováci majú svoju literatúru a svoju minulosť... A vtedy sa aj on pokúsi o niečo podobné, pravda, jeho prvé slovenské verše, napísané pod Chočom, ešte ani zďaleka nedosahujú úroveň vlastných maďarských a nemeckých veršov... Literatúra traduje, že k slovenčine priviedla Pavla jeho matka - vraj sa rozplakala, keď nerozumela jeho maďarským veršom, ktoré prednášal na nejakej údajnej svadbe. Ale toto sám Országh vo svojich životných spomienkach popiera - matka sa o takéto veci nikdy nestarala - jej záležalo iba na tom, aby sa jej syn mal dobre.

V septembri 1867 sa zapisuje Országh do 6.ročníka. K doterajším predmetom pribúda zoológia a botanika. Országh mení aj svoje bydlisko. Kde býval v 4. a 5.ročníku, nevieme. V 6.ročníku býva u remeselníka Rotha - dnes dom na Hlavnom námestí č. 6. Stravuje sa stále v alumneu. Pokračuje v kondíciách. Život ako predtým - ibaže s veľkou zmenou. Číta aj slovenskú literatúru a zdokonaľuje sa v slovenskom písaní. Listovne ďakuje svojmu učiteľovi Medzihradskému, že ho prebudil k národnému povedomiu. Ale písanie po maďarsky neopúšťa. Teraz už tým viac chce dokázať, že obyčajný chudobný slovenský študent predčí aj bohatých maďarských a či nemeckých študentov. Ďalej vystupuje so svojimi básňami v maďarskom samovzdelávacom krúžku a aj ako šiestak má krúžkom prijaté tri básne - opäť najviac. Jediná výčitka ide na vrub novotvarov v maďarčine... Z literatúry dobre vieme, že potom už ako najväčší slovenský básnik obohatil Pavol Országh o novotvary aj slovenčinu. A ako šiestakovi vychádza Országhovi slovenský debut - Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Cenný exemplár vlastní aj kežmarské múzeum. Slovenská inteligencia neostala len pri sľuboch pomoci mladému nádejnému básnikovi - ona mu aj skutkom pomohla k vydaniu knižky. Kňaz Novák oslovil pred jej vydaním viacerých prívržencov slovenskej inteligencie s tým, že Pavol Országh bude raz druhý Sládkovič a možno ho aj prevýši. Predpoveď sa stala o pár desiatok rokov skutočnosťou.

Nevieme, či sa na kežmarskom gymnáziu niekto dozvedel, že Pavol Országh a Jozef Zbranský je jedna a tá istá osoba. Pavol mal však stále väčšiu autoritu u spolužiakov - dokonca takú, že ho ako siedmaka v školskom roku 1868/69 zvolili za tajomníka maďarského samovzdelávacieho spolku. V tom roku úroveň prác členov krúžku poklesla - možno preto, že z jeho 22 členov bolo len 7 Maďarov. Krúžok prijal len 8 prác - z toho 3 boli Országhove. O živote Pavla v 7.ročníku gymnázia veľa nevieme - tento školský rok býval u notára Imricha Szontagha - dnes Ulica dr.Alexandra 12 a k jeho učebným predmetom podľa výročnej správy pribudla logika.

Cez prázdniny pred posledným školským rokom prežíval Országh ťažkosti - hrozilo mu povolanie za vojaka. Listom prosil riaditeľa lýcea o svedectvo chudoby a o svedectvo dobrého prospechu. V ten deň, ako riaditeľ lýcea prevzal Országhovu prosbu, hneď mu aj poslal žiadané veci a možno aj zásluhou tejto rýchlosti Országh nemusel narukovať a mohol sa v septembri 1869 zapísať do posledného - 8.ročníka. Presťahoval sa do izby, ktorú prenajímala vdova Kuntzová - jej syn bol Pavlovým spolužiakom. Bolo to v dome na dnešnom Hlavnom námestí č. 49. Je na škodu, že tieto domy dodnes nemajú žiadne označenie, ani pamätnú tabuľu.

Posledný rok bol po študijnej stránke veľmi náročný - k predmetom pribudla fyzika a psychológia. Zásluhou vynikajúceho prospechu poberá Országh štipendium Péczelyho a štipendium Johany Roth - Teleky, získava aj odmenu z Jónyho základiny. Uchádza sa dokonca aj o krajinské štipendium Zuzany Balassovej - na túto možnosť ho upozornil sám riaditeľ lýcea. Zrejme i vtedy bolo potrebné na toto štipendium protekciu a hoci dostal Országh zo školy najlepšie odporúčanie, krajinské štipendium nezískal. Zistil už možno niekto medzitým, že v osobe Pavla Országha ide o nádejného slovenského básnika?

Napodiv ochabuje činnosť maďarskej študentskej spoločnosti - nevieme dôvod. Pavol však tým viac veršuje po slovensky. Nepredstavujme si ho však len ako "bifľoša" a suchára. I keď sa podľa dobových spomienok dosť odťahoval od spoločnosti študentov, nachádzame jeho meno dokonca až štyrikrát v tzv. Čiernej knihe, ktorá je uložená v lyceálnom archíve. Táto skutočne čierna kniha - viazané listy v čiernom obale - dokumentuje väčšie i menšie previnenia študentov počas niekoľkých desaťročí. Previnením bola vzájomná bitka, vysedávanie v hostincoch, účasť na plese, krádež, ale aj hra s loptou, korčuľovanie sa na rieke, výlet do Tatier bez zodpovedného sprievodcu a svojvoľné predĺženie prázdnin. Na predĺženie prázdnin trikrát doplatil aj Országh a odsedel si v karcere - malom školskom väzení, izbičke bez okien a svetla, po dve a jednej hodine. Tento priestupok mu ťažko vyčítať, sám spomína, že desaťkrát pešo putoval z Kežmarku domov na sviatky. Nuž a stalo sa, že si zle vyrátal dĺžku cesty alebo sa nenašiel žiadny voz, ktorý by ho odviezol čo i len na kúsku. Zaujímavý je však zápis v Čiernej knihe z roku 1868. V miestnom pivovare popíjala skupina 15 študentov od kvintánov po oktavánov - teda zo všetkých ročníkov vyššieho gymnázia. Nerozišla sa ani po výzve pedela, ba naopak, pozvala ho na pivo a keď odmietol, vyliali horúce hlavy súdok na neho. A tak si tí najmenší previnilci - medzi nimi aj Országh - odsedeli v karceri po dve hodiny.

V ôsmom ročníku však už Országh na pivo alebo nechodil alebo bol opatrnejší... Chystal sa na maturity. Oproti dnešným matúram boli oveľa ťažšie a dlhšie. Písomné skúšky trvali štyri dni, ústne tri dni. Písomné skúšky boli jeden deň z jazyka latinského, druhý deň z gréckeho, v tretí deň sa písali spolu dve v jazyku maďarskom a nemeckom a napokon v štvrtý deň sa písali z matematiky. O vzácnom skĺbení humanitných a exaktných vedomostí Országha hovorí i fakt, že písomnú skúšku z matematiky odovzdal o trištvrte hodiny skôr ako ostatní. Ústne maturitné skúšky pozostávali z deviatich predmetov - náboženstva, logiky, latinčiny, gréčtiny, madarčiny, nemčiny, dejepisu, matematiky a fyziky. Z 27 maturantov iba jeden študent dosiahol vo všetkých predmetoch jednotku - bol to Pavol Országh.

Po ukončení gymnázia študoval Országh v r. 1870 - 1872 právo v Prešove - s priateľmi vydal zborník Napred - aj tento vlastní kežmarské múzeum. Zborník napred rozvíril hladinu slovenských literátov - písanie o láske považovali za nehoráznosť... mladí básnici majú písať o vlasti...

Országh však zo svojej cesty neustúpil. Po ukončení práva pôsobil ako praktikant i už ako hotový právnik v Dolnom Kubíne, Senici, Námestove a opäť Dolnom Kubíne, až napokon r. 1879 si otvoril advokátsku kanceláriu v Námestove a začal naplno písať. Vtedy sa zrodila Hájnikova žena, Ežo Vlkolinský, Bútora a Čútora... V r. 1889 sa presťahoval do Dolného Kubína, zanechal advokátstvo a začal sa venovať už len písaniu. Prvý diel jeho súborných spisov vyšiel r. 1892, posledný až r. 1931...

Hoci už v tom období bol Pavol Országh najväčším slovenským básnikom a dal si sám prímenie Hviezdoslav, na madarčinu, resp. nemčinu nezanevrel. Prekladal z týchto jazykov. Maďarská literárna obec pochopila, že prišla o veľkého básnika, možno druhého Petöfiho. A tak r. 1912 noviny "A Budapesti Hirlap" uverejnili článok, ktorý označil Hviezdoslava za veľkého umelca a Slovana, za čo však môže údajne len kežmarské lýceum, ktoré ho odvrátilo od pôvodného maďarstva. Ba píše sa i to, že sama matka prehovárala svojho syna, aby písal po maďarsky... Kežmarské lýceum bolo oznčené za baštu panslavizmu. Kežmarské lýceum rozhorčene protestovalo - bolo to práve v časoch najhoršej maďarizácie. Iróniou osudu bolo, že hneď na to sa na kežmarskom gymnáziu odhalila činnosť tajného slovenského študentského spolku Mor ho! a všetci jeho vedúci boli zo štúdií v celom Uhorsku vylúčení...

Či vedel Hviezdoslav o tomto spore, nevedno. Nezamiešal sa doň. V literatúre neuznával politikárčenie, ani šovinizmus. Veľmi sa ho dotkla I. svetová vojna vojna - reakciou bola kniha básní Krvavé sonety. A keď sa uhorská monarchia rozpadla a r. 1918 vznikla Československá republika, zapojil sa do nového života. Stal sa členom výboru Slovenskej národnej rady v Dolnom Kubíne a r. 1919 ho zvolili za člena Revolučného Národného zhromaždenia v Prahe. Žiaľ, slobode sa tešil krátko. Zomrel na následky zápalu pľúc v Dolnom Kubíne 8.novembra 1921.

Po vzniku ČSR sa kežmarské lýceum pretransformovalo na osemročné nemecké evanjelické gymnázium. Pri príležitosti 10.výročia vzniku ČSR bola na budove starého lýcea, ktoré navštevoval študent Országh, odhalená pamätná tabuľa s reliéfom hlavy P.O.Hviezdoslava. Konala sa aj veľká slávnosť - rečníci vystupovali po slovensky i nemecky, dokonca do nemčiny preložili aj verše Hviezdoslava. Ba i miestny nemecký básnik Binder napísal nemeckú báseň o Hviezdoslavovi.

Hviezdoslav študoval v Kežmarku päť rokov - od septembra r. 1865 do konca júna 1870. Tu prežil najdôležitejší zlom vo svojom živote - vlastenecký prerod a aj zásluhou štúdií v Kežmarku prišiel na to, kam patrí a čo je pre jeho život správne.

Dolny Kubin - City Cemetery

Photo Ladislav Zboray