Milo Urban (1904-1982) belongs to greatest writers of Slovak literature. His novel "The living whip" (Zivy bic), 1927, was translated, as one of the first Slovak modern novels, in many languages. Lived and died silently because of his controversial political past during WWII.

MILO URBAN pochádzal z rodiny hájnika. Tri triedy ľudovej školy vychodil v Zázrivej, štvrtú v Polhore. Do nižšieho gymnázia chodil v Trstenej (1915 – 19), na vyššie gymnázium prešiel do Ružomberka (1919-21), ale pre otcovu tragickú smrť (1920) a pre nedostatok prostriedkov štúdium prerušil a stal sa pomocným redaktorom v redakcii Slováka a potom úradníkom v Spolku sv. Vojtecha v Trnave (1921 – 22). V septembri 1922 odišiel šudovať na Štátnu vyššiu lesnícku školu do Banskej Štiavnice, ale po dvoch rokoch pre existenčné problémy štúdium znovu zanechal a šiel pracovať do radakcie časopisu Slovenský národ v Bratislave (1924 – 26), kde bol až do jeho zániku. R. 1927 bol nezamestnaný a venoval sa literárnej tvorbe. R. 1928 nastúpil do redakcie denníka HSĽS Slovák ako reportér, súdničkár a neskôr redaktor kultúrnej rubriky. Tu pracoval až do novembra 1940, keď sa stal šéfredaktorom denníka Gardista (1940 – 45). Pred oslobodením r. 1945 emigroval do Rakúska, po dvoch rokoch sa však vrátil. R. 1947 bol postavený pred ľudový súd a r. 1948 odsúdený na verejné pokarhanie. Usadil sa v Chorvátskom Grobe a r. 1974 sa presťahoval do Bratislavy. V 50. rokoch sa venoval najmä prekladaniu a od druhej polovice 50. rokov znovu aj písaniu umeleckej prózy.

Prvú poviedku Ej, ten tanec uverejnil už ako šestnásťročný vo Vatre (1920) a tam publikoval i niekoľko ďalších začiatočných prác. Vzťahy a priateľstvá z mladosti s okruhom spolupracovníkov Vatry čiastočne ovplyvnili aj osobné osudy a politickú orientáciu M. Urbana.

Urbanove časopisecké prvotiny z r. 1920 – 21 (Nešťastník, Už je pozde, V zhone žitia, Vanitas vanitatum, Typograf a.i.), ktoré uverejňoval prevažne vo Vatre a sporadicky aj inde, majú dnes už len dokumentárnu literárnohistorickú hodnotu. Mladý autor v nich hľadal témy a hrdinov vo svojom bezprostrednom okolí, raz dedinčanov, inokedy robotníkov a inteligentov, ale badateľné su aj literárne vplyvy. Z domáchich autorov na jeho začiatky vplývali najmä Kukučín a Vajanský (predovšetkým v románovom pokuse Tiene, ktorý r. 1923 vychádzal na pokračovanie v Slovákovi), v jednotlivostiach i Kalinčiak a Hviezdoslav, zo zahraničných autorov tematicky a krajovo blízky K. Przerwa-Tetmajer a z ruskej literatúry predovšetkým F.M. Dostojevskij a L. Andrejev. Ako primárny však sám autor uvádza vo svojich spomienkach vplyv sociálnorevolučnej symbolisticky ladenej poézie Kraskovej, Adyho, Bezručovej a Wolkerovej. Sú to vplyvy a literárne ovzdušie charakteristické pre nástup celej generácie 20. rokov. Urban však veľmi skoro začal hľadať a ukazovať aj vlastnú literárnu tvár. Už v knižnom debute, v novele Jašek Kutliak spod Bučinky (1922, pod pseudonymom Milko U.), sú v zárodočnom stave obsiahnuté princípy, ktoré predstavujú nosné piliere celého Urbanovho diela. Prejavil sa ako svojrázny talent, čerpajúci energiu z psychickej i spoločenskej skutočnosti, ktorú utvárala oravská príroda a ľudová tradícia. Urbanovi už v tejto prvej väčšej novele nešlo o príbeh, udalosť, ale o vnútorný konflikt postáv, ktorý v transformovanej podobe bol aj súčasťou autorovho konfliktu, jeho sváru so svetom. Markantne sa tu prejavuje i romantický prvok, a to tak v náznakoch tajomnej osudovosti, ako aj v zobrazení Jaška ako človeka „rozdvojeného“, telesne silného, no citovo poddajného až slabého.

Novely z r. 1923 – 24 vydal Urban knižne pod názvom Výkriky bez ozveny až r. 1928. V zbierke je sedem noviel: V súmraku, Štefan Koňarčík-Chrapek a Pán Boh, Rozprávka o Labudovi, Mičinova kobyla, Tajomstvo Pavla Hrona, Svedomie a Staroba. Už prvá novela V súmraku je typická pre metódu Urbanovej koncentrovanej epiky. Napätie novely nepramení z vonkajších situačných prvkov, ale zo spôsobu, ako sa v človeku, v jeho vedomí postupne koncentrujú obrazy, dojmy, myšlienky, ktoré majú reálnu a dešifrovateľnú príčinu, v konečnom dôsledku sa však zlievajú do nevyspytateľnej sily, čo ovládne človeka. Nie je to v Urbanových novelách výnimočný pocit. Urbanova próza neprichádza s mravným ponaučením a odsúdením, ale s úsilím preniknúť do súhry síl v človeku i mimo neho, ktoré sa splietajú do tragickej nepochopiteľnosti a ovládajú jeho osud tak, akoby bol iba pasívnou súčasťou prírody, hoci sa im vzpiera aktivitou i citom. Syntézou Urbanových novelistických tvárnych postupov a princípov je novela Za vyšným mlynom (samostatné knižné vydanie r. 1926). O jej dramatickom jadre svedčí i to, že o viac ako dve desaťročia neskoršie sa stala podkladom opery E. Suchoňa Krútňava. Jej dramatizmus nie je dejový, hoci v jej osnove sú i prvky novely s tajomstvom. Jej hlavný konflikt a napätie sa prenášajú do vnútra postáv, do ich vzájomných vzťahov. Údelom Urbanových novelistických postáv nie je rozpovedať svetu, čo ich trápi a tlačí, ich údelom je uzavrieť sa vo svojom individualizme, zhrýzať sa vo vnútri a vkrajnom prípade nepriamo prenášať svoj vnútorný nepokoj na iných. Napriek individualizmu a introverzii Urbanove novely nie sú len protrétmi postáv. Žije s nimi celé prírodné a spoločenské prostredie dediny, bez ktorého by boli ich hnutia a činy nepochopiteľné. Dedinský kolektív i jednotlivci z neho spoluvytvárajú mravnú normu, ktorou sa merajú aj hlavní hrdinovia. Druhá knižka Urbanových noviel Z tichého frontu (1932) vznikla ako výber z novelistickej tvorby rokov 1927 – 30, sprevádzajúcej autorovu prácu v novinách a v jednotlivostiach nesúcej aj stopy žurnalizmu. V zbierke sú novely: Skok do priepasti, Niel, Roztopené srdce, Pred dražbou, Drevený chlieb a Človek, ktorý hľadá šťastie. Najmä v posledných troch je zrejmé, že Urban si vo svojej novelistike začal dôraznejšie všímať aj moment sociálny, hoci zachytenie tjeto problematiky bolo menej konkrétne, menej individualizované ako zobrazenie ľudí v moci živlov, vášní a pudov. Sociálna problematika si vyžadovala väčší epický priestor, ktorý mu mohol poskytnúť len román.

Svoj prvý román Živý bič písal Urban v jeseni 1926 a na jar 1927 a koncom toho istého roku aj vyšiel. Jeho témou je prvá svetová vojna nie na frontoch, ale ako ju prežíva horniacka dedina Ráztoky. Tento „kolektívny hrdina“ románu podobne ako hrdinovia noviel neprežíva vojnu a jej následky v otvorenom konflikte, ale musí ich stráviť v sebe. Impulzy prichádzajú zvonka, ale vlastná dráma sa obracia do vnútra dediny, je to dráma jej mravných, spoločenských a životných noriem, ktorú musí prežiť predovšetkým sama v sebe a len v krajných situáciách sa prenáša navonok a na iných. Hoci je to dráma plná tragiky, v konečnom výsledku sa napriek osobným tragédiám končí sebauvedomovaním jednotlivocov i dedinského kolektívu. Prínosom Živého biča do slovenskej románovej spisby bolo práve to, že zobrazil dedinu nie ako uzavretý celok, ale ukázal ju v dramatickom pohybe celého veľkého „vonkajšieho“ sveta. Názov prvej časti románu Stratené ruky symbolizuje neschopnosť aktívneho činu. Svoje „stratené ruky“ medzi prvými nájde vojenský zbeh Adam Hlavaj, ktorý sa v tomto i v nasledujúcom Urbanovom románe stáva akýmsi kvasom dediny, hoci tu nemožno hovoriť o tradičnom hlavnom hrdinovi. Tým je skutočne dedina ako celok, zložený však z výrazných individualít a z výrazných individuálnych osudov. Medzi ne patrí osud Adamovej ženy Evy, ktorú zneužije notár, osud búriacej sa Ilčičky a jej syna a osudy desiatok iných.

Romány Hmly na úsvite (1930) postavami a čiastočne i problémami voľne nadväzuje na Živý bič. V zornom poli však už nie sú len hornooravské Ráztoky a dedinskí ľudia, ale aj slovenské malomesto s fabrikou, s dravo sa prebúdzajúcimi podnikateľmi, a je tu aj Praha s veľkou politikou, no i so silným robotníckym hnutím. V centre je však naďalej jednoduchý slovenský človek, ktorý z politického hašterenia nemá nič a zasa len úporne musí hľadať svoje životné istoty a odpovedať si na otázku, „komu veriť“. Adam Hlavaj si na ňu odpovedá jednoznačne individualisticky: „sebe“. Vo vydaní z r. 1970 autor isté miesta románu a najmä jeho záver prepracoval, čiastočne odmysticizoval.

V diametrálne odlišných spoločenských i literárnych pomeroch, takmer po dvadsaťročnej prestávke, Urban voľne nadviazal na trilógiu románom Zhasnuté svetlá (1957) a po ňom i jeho pokračovaním Kto seje vietor (1964). V prvom sa sústredil na krátke obdobie od všeobecnej mobilizácie v jeseni 1938 do marca 1939, v druhom na udalosti 40. rokov až do vypuknutia Slovenského národného povstania. Krutá skúsenosť vojnových rokov i poznanie spoločenského vývinu po druhej svetovej vojne vidli autora od individualizmu založeného na viere, odvahe a „vykúpení“ k uvedomelejšiemu rozoznávaniu, ktoré ideové a politické sily zradili a ktoré sily sa osvedčili ako schopné viesť k skutočnému národnému i sociálnemu oslobodeniu. Ideovo-umeleckou silou a presvedčivosťou sa však tieto romány už nevyrovnali Živému biču. Sila Urbanovho epického talentu sa znova prejavila v jeho memoárovej próze Zelená krv s podtitulom Spomienky hájnikovho syna (1970). Zachytil v nich svoje detstvo od najranejších čias po odchod na ružomberské gymnázium. Spomienky nie sú kronikársky opisné, ale plasticky v nich ožíva svet ľudí pod Babou horou, hájnikov a lesníkov, hornooravských roľníkov a lesných robotníkov. Sú tu však aj výrazné pasáže o Zázrivej, kde Urban tiež prežil časť detstva, o maďarizujúcom gymnáziu v Trstenej a.i.

V ranej mladosti sa Urban pokúšal písať aj básne, publikoval však len jednu (Zavrhnutý, Vatra 1920/21, č. 7), z dramatických pokusov tiež publikoval iba ukážku z hry Otroci predsudkov (Slovenský národ 1925, č. 7-9), napísal i niekoľko recenzií, glos a príspevkov do ankiet, samostatne vyšla jeho prednáška Česká literatúra a Slováci (1934) a príležitostne i prekladal, najsústavnejšie v 50. rokoch. Z ruštiny preložil výber z ľudových rozprávok (1951), z poľštiny memoáre (L.Rudnicki: Staré i nové, 1952), román (I. Newerly: Pamiatka z celulózky, 1954) i veršovanú komédiu (Fredro: Pán Geldhab, 1959) a dramatické práce prekladal aj z češtiny (Bratia Čapkovci: Zo života hmyzu, 1960, K. Čapek: Matka, 1961).